Moje detstvo som prežívala v pestúnskej rodine, kde tiež úplne neboli zdravé vzťahy, ktoré od mala som boli hypersenzitívne. Moja mamka mi vždy hovorila, že som psychicky labilný, čo mi bolo ľúto, toto všetko som zistila v deviatej triede základnej školy, že moja mama nie je úplne moja mama. Zrazu mi plno vecí dávalo zmysel a moja rodina sa mi ešte viac vzdialila, ani predtým sa u nás veľa city nedávali najavo. V 19 rokoch som odišla z domu a mala som svoju rodinu, ale všetky vzťahy buď ma teraz príde, že to snáď ani z mojej strany nebola láska alebo to boli vzťahy toxické. Mam ale moje krásne dve dcéry, ktoré milujem, čo to jediné ešte so psíkom mi robí radosť.

Nejako, ale tú ťažobu, ten stres, zmeny, fales klamstvá a tie toxické veci už nemôžem uniesť, ešte keď sa k tomu pridá to, že moja biologická matka, ma po narodení dala do detského domova, poriadne nič som o nej nezistila, žiadni príbuzní, ona už je 10 rokov po smrti. Na gynekológii mi bolo povedané, že keď som bola v brušku mojej mamičky, môj otec nás chcel opustiť a asi aj opustil, moja mama bola tlačená do potratu, nepostúpila ho, ale v súčasnosti cítim stále tlak a neznášam hádky, prežívam úzkosti.

Moja pestúnka, je po smrti druhým rokom, umrela na rakovinu, otca sme nikdy nemali, keď k nám nejaký muž prišiel, nechcel adoptovane deti a buď bol gambler, alkoholik, alebo klamár. Priala by som si totiž toho niekoho pre koho by kamarátstvo nebolo len slovo, niekoho kto by šiel hlbšie, kto by mi dal tiež niekedy niečo naspäť. Partner ten nefunguje, je zázrak ho niekam dostať aspoň na prechádzku, teraz máme vzťah ešte viac napätý. Hádky, potom povie áno niekedy sa správam ako blb, ale potom nezabudne dodať, že má väčšinou ale pravdu. Po hádke robí ako by sa nič nestalo. Je lepšie predsa druhého nezranovať, než ho zlomiť a potom čakať, že všetko bude ok. Je to on čo robí všetko vždy najlepšie, opravuje ma, poucuje,, áno sú aj pekné chvíľky, ale je ich málo.

Žijem sama so štvorročnými dvojčiatkami. V septembri tohto roku som sa zoznámila s mužom, do ktorého som sa bláznivo zamilovala. Berie ma aj s mojimi deťmi. Je mi s ním krásne. Po tom všetkom čím sem si prešla s otcom detí sa konečne zase cítim byť milovaná. Hovoríte si kde je problém? Priateľ je macedón. V Macedónsku má rodičia, ktorí sú na ňom finančne závislí a on kvôli nim pracuje od pondelka do nedele cca dvanásť až štrnásť hodín denne. Vidíme sa napríklad trikrát až štyrikrát v týždni a to príde okolo 10. večer po práci a povinnostiach. Ráno vstáva, ani sa s nami nenaraňajkuje a zase ide do práce. Ja ho vidím hrozne málo a deti ešte oveľa menej.

Ale keď už ho vidia, majú radosť je na nich hrozne hodný, stále sa na nich pýta. Sem tam im aj privezie niečo dobré. Stále ho volajú a hľadajú ho. Mňa to hrozne trápi a neviem čo a ako ďalej. Či to mám ukončiť nech sa deti netrápia, alebo vydržať až spolu budeme dlhšie a požadovať od neho aspoň voľnú nedeľu pre nás. Chcela by som ho vidieť viac a stále nad tým premýšľam. Na druhej strane viem, že je to dobrý muž, vidím to na ňom. Predtým sa ku mne žiadny muž takto pekne nesprával. Inak si hrozne veľmi rozumieme, máme toho strašne veľa spoločného, ​​snažíme sa spolu byť čo najdlhšie.

Keď sa potom dlhšiu dobu nevidíme, hrozne veľmi mi chýba a takéto stesky pociťujem niekoľkokrát za týždeň. Rada by som sa s ním o tom porozprávala, povedala mu, čo mám na srdci a nejako to zmenila. Lenže sa bojím, že k tomu zaujme negatívny postoj a že to vezme zle. Stále dúfam, že sa to nejako vyrieši samo. Začala som k nemu mať a cítiť strašne hlboké puto a nechcela by som, aby sa len tak z ničoho nič zrazu zničilo. Preto dúfam, že nájdeme spolu nejaké riešenie a bude to všetko v pohode, nič iné by som si tento rok pod stromček nepriala. Toto by bol môj najväčší darček a bola by som zaňho veľmi vďačná.